Meditace na vrcholcích
Následující text je slovenským překladem 14. kapitoly z knihy Meditace na vrcholcích, jež byla poprvé publikována v roce 1974. Zveřejněný překlad původně vyšel na webu Integra!
***
Mont Blanc, júl. Vystupujeme, po niekoľko dlhých hodín, z tmy údolia ku svetlu vrcholov. Vychádzame z tmavých nibelungských jedľových lesov preniknutých hustou hmlou, cez vyššie pásmo pokryté kamením a pustými morénami. Konečne, za úsvitu, prichádzame k okraju dolného ľadovca. Z diaľky sa táto oblasť, ako pripomína jej meno (Mer de Glace), podobá na obrovskú vodnú plochu, ktorá zmrzla a premenila sa na rovnú jednoliatu masu. Z blízka, súc plynule križovaná puklinami a serakmi, sa podobá na divoké križovanie modrastobielych a šedobielych vĺn, pohyb ktorých bol čarovne zastavený a stuhol. Prechádzame toto zvláštne biele more, z ktorého vystupujú vrcholky a tmavé chrbáty zlámaných skál pripomínajúce fjordy, nechávajúc za sebou poslednú hmlu stále pokrývajúcu údolia. Cez mosty, ľadové priepasti a horskými stenami; pracujúc čakanmi, za pomoci lán a stúpacích želiez, zatiaľ čo sa žiarivé svetlo začína rozprestierať všade okolo nás. Prekračujeme niekoľko krátkych no strmých skalných stien a potom nejaké ľadové ohyby. Nakoniec dosahujeme vrchol. Stojíme na hranici. Okolo nás, kruhový horizont: more mnohých, za sebou idúcich, horských reťazí, tu skalných, inde pokrytých ľadom, ktoré, svojimi jednotlivými vlastnosťami a kvôli rozdielnej vzdialenosti, hrajú všetkými odtieňmi farieb až kým sa nestratia v diaľke, rozplývajúc sa dávajúc tušiť nekonečno. Nehmotné ako prízrak, vystupujú tvary ďalších vrchov vo veľkej diaľke, akoby sa vznášali v perlovej atmosfére. Toto je čas slnečných výšok a veľkej samoty.