Smysl pro přírodu

Následující text je slovenským překladem úryvku z Evolovy knihy Jezdit na tygru. Překlad původně vyšel na Leben ist Kampf.

(...)

Nám ide naopak o upresnenie role, ktorú môže autentický kontakt s prírodou zohrať pri aktívnom odosobnení, o ktorom sme uvažovali vyššie. V tomto ohľade môžeme tiež uvážiť niektoré postoje typické pre Neue Sachlichkeit, ktoré u ľudského typu, ktorým sa zaoberáme, môžu nadobudnúť plný význam.

Matzke napísal: „Príroda je veľkým kráľovstvom vecí, takých, ktoré od nás nič nechcú, ktoré na nás ani nenaliehajú, ani od nás nevyžadujú citové reakcie, vecí, ktoré pred nami stoja nemé ako svet o sebe, nám úplne cudzí. Je to práve toto, čo vytvára našu potrebu… táto vždy veľká a vzdialená realita, ktorá nám sama o sebe prináša odpočinok ďaleko za hranicami všetkých malých ľudských radostí a bolestí. Je to svet predmetov uzavretých do seba, v ktorom sa my sami cítime ako predmet. Odstup od toho všetkého, čo je čisto subjektívne, od všetkej našej pýchy a osobnej prázdnoty: to je pre nás príroda.“ Jedná sa teda o to, aby bol prírode, priestoru, veciam, krajine, navrátený onen charakter vzdialenosti a cudzoty, ktorý bol v epoche individualizmu prehlušený tým, ako človek do reality projektoval svoje city, vášne a lyrické poryvy, aby si túto realitu priblížil. Ide o to, aby bol znovu objavený „jazyk neživého“, ktorý neprichádza k slovu skôr, než sa „duša“ prestane rozlievať po veciach.

Týmto jazykom môže príroda prehovárať o transcendentne. Dôjde samovoľne k presunu pohľadu od niektorých podružných aspektov prírody k tým, ktoré sú vhodnejšie k otvoreniu videnia smerom k neľudskému a neindividuálnemu. Aj Nietzsche hovoril o „nadradenosti“ anorganického sveta a nazýval anorganický svet „duchovnosťou bez individuality“. V súvislosti s „najvyšším vyjasnením existencie“ sa zmieňuje o „čistej atmosfére Álp a ich ľadu, kde už nie sú ani hmly, ani závoje, kde sa elementárne kvality vecí zjavujú nahé a prísne, ale absolútne čitateľné“ a je možné tak postihnúť „nesmierny šifrovaný jazyk existencie“, „doktrínu o plynutí premien, ktorá sa stala kameňom“. Učiniť, aby bol svet znovu kľudný, stabilný, jasný, chladný, navrátiť mu jeho elementárnosť, jeho uzavretú veľkosť, to všetko je tiež, ako sme už povedali, požiadavka „novej objektivity“. A bolo tu správne zdôraznené, že sa nejedná o necitlivosť, ale o novú citlivosť. Taktiež pre nás je to otázka ľudského typu, ktorý na prírode nezaujíma nič iné než to, čo ponúka „umeleckého“, vzácneho, charakteristického, ktorý už v prírode nehľadá „krásne“, to čo živí nejasné nostalgie a čo prehovára k jeho fantázii. Taktiež pre tento typ už neexistujú krajiny, ktoré sú „krásnejšie“ než iné, ale krajiny vzdialenejšie, nekonečnejšie, kľudnejšie, chladnejšie, tvrdšie, pôvodnejšie než iné. Jazyk vecí a sveta nie je možné započuť medzi stromami a potôčikmi, uprostred krásnych záhrad a tvárou v tvár pestrofarebným západom slnka a romantickému mesačnému svitu, ale skôr v púšťach, medzi skalami, v stepiach a na ľadovcoch, v čiernych nordických fjordoch a pod neľútostným tropickým slnkom, vo veľkých prúdoch – práve v tom všetkom, čo je pôvodné, prastaré a nedostupné. A je prirodzené, že človek, ktorý má tento odlišný zmysel pre prírodu, sa vo vzťahu k nej stavia do aktívnejšej pozície. Dochádza k tomu čímsi ako indukciou onej čistej sily, ktorú pociťuje, skôr než vágnou, zmäkčilou a rozptýlenou kontempláciou.

Ak pre buržoáznu generáciu bola príroda akýmsi idylickým nedeľným intermezzom v mestskom živote, a ak pre novšiu generáciu je scénou, na ktorej prepuká jej tupá, neodbytná a kontaminujúca vulgarita, pre nášho diferencovaného človeka je školou objektivity a odstupu, je niečím fundamentálnym v zmysle, ktorý ma tento človek pre existenciu, a má totálny charakter. V tejto súvislosti sa skutočne objasňuje všetko, čo bolo povedané vyššie: je možné hovoriť o prírode, ktorá vo svojej elementárnosti zahŕňa celý svet, kde sa v znamení fundamentálnej triezvosti, objektivity a neosobnosti ocitajú panorámy metropol z kameňa a ocele, priamej cesty bez konca, funkčné komplexy priemyslových zón na rovnakej úrovni ako napríklad obrovské a osamelé pralesy.